Umenie Raya Caesara je zmesou napodobnenia detskej nevinnosti gotickej francúzskej smotánky 18.storočia a náznakov post-apokalyptickej budúcnosti. Oklúzli, no zanechá zvláštnym spôsobôm rušivý náboj, ktorý má neobvyklú schopnosť evokovať množstvo protichodných emócií.
Kúsok nazvaný „Extáza“ znázorňuje vznášajúce sa dievča, pochutnávajúce si na jahodovom džeme. „Vzniká dojem, že jahodový džem je krv“ hovorí Caesar, pripúšťajúc, že sa obraz približuje aj symbolike vampírie a tiež naznačuje, že by mohlo ísť o krv menštruačnú. Obrázok, sacharínom pokrytá groteska, zároveň zachycuje tému závislosti a sebalásky, ktorá nás môže priviesť do nepríjemných „lepkavých“ situácií. To potvrdzuje fakt, že jeho umenie je cestou k temnej stránke veci, videnej cez rozbité ružové okuliare…Ako odkrývme jednotlivé vrstvy významov, zjavuje sa pred nami odhalená pravda o nás ako o komplexnom živočíšnom druhu.
Caesar charakterizuje svoje umenie ako „rozsvietená miestnosť môjho podvedomia“, a sú to tiež jeho spomienky na prácu v nemocninci pre choré deti v Toronte, ktoré určite tiež zaberajú podstatnú časť tejto miestnosti.
„Moja práca často obsahuje elementy mladosti…Vidím to dieťa v každom z nás, ako akéhosi predchodcu toho, čo sme teraz.“
Fascinovaný archetypom „božského dieťaťa“ ako symbolu duchovného rastu, jeho subjekty odrážajú jeho vlastnú dušu a ducha, ktorý, ako hovorí Caesar, je absolútne bez veku.
"Dospelý je vyrovnaný predovšetkým vďaka dieťaťu. Dieťa sa stalo dospelým a bolo to práve dieťa, čo sa naučilo chodiť, hovoriť, čítať a všetko, čo dospelý považuje za samozrejmé. Čo také dlhotrvajúce sme sa naučili ako dospelí, čo by sme mohli porovnať k tomu, čo sme sa naučili ako deti..Tak si uchovávam vlastný zmysel mojej vlastnej duše a ducha mladého, že môžem pokračovať s otvoreným srdcom a dušou a rásť.“
Viac o Rayovi Caesarovi na jeho webe: http://www.raycaesar.com/
❦
obrázky: http://www.raycaesar.com/work
text: výťah z interview: kee magazine Hong Kong | Shanghai, November 2009, interview "Revealing the Subconscious" written by Andre Cooray, (p.13-17).
